Tesne pred naším rozhovorom vyšiel z vody na Zlatých pieskoch, ktorá mala 7 °C. Do nekomfortných situácií chodí cielene, pretože odtiaľ prináša niečo hodnotné nielen pre seba. Mesto vyvažuje prírodou. V lete nepracuje, aktívne regeneruje. Radšej si zahrá na gitare, je v prírode, vo vode. Obaja so ženou sú totiž zanietení muzikanti. Prečo ľudia stratili svoju prirodzenosť a strachujú sa zbytočne o zajtrajšok, aj keď majú všetkého dostatok? Spýtali sme sa kouča Dalibora Bednaříka.
Ako by ste definovali Váš štýl koučovania?
Je založený na princípe polarít. Som zameraný na rytmus klienta, jeho smerovanie a tempo. Dôležité je zladenie. Prakticky vôbec neanalyzujem. Nechávam to na klienta. Skôr mu vytváram podmienky, aby mohol so sebou pracovať. Vyznávam voľnejší rytmus.
Čo si pod pojmom princíp polarít môžeme predstaviť?
Je to ako vo fyzike. Na magnete sa nachádza plusový aj mínusový pól. Ak chcete mínusový odstrániť, zlomíte magnet. Vzniknú 2 magnety opäť s plusovým aj mínusovým pólom. Dynamika života sa deje medzi 2 pólmi. Keď má človek nejaký problém, existuje vždy aj kladný pól. Dobre pomenovaná téma je polovicou riešenia. Každý človek má v sebe prirodzene obe stránky, otázky aj odpovede. Ak je s niečím nespokojný, rovnako vie, ako byť spokojný. Nesnažím sa odstrániť nejakú časť života klienta, pretože je mínusová alebo negatívna, skôr sa snažím nájsť cesty, ako veci, ktoré sa v živote dejú, môžu byť žité alebo usmerňované. Lebo obe strany patria k sebe a tvoria celok. A v skutku nie sú ani dobré, ani zlé. Sú prítomné a tvoria dynamiku života.
Dá sa povedať, že pomáhate klientom, aby si odpovedali na otázky sami?
Jednoznačne je to hlavná pointa. Pomôcť ľuďom, aby sa mohli cez užitočnú otázku pozrieť na vlastnú tému z iného uhla a uvidieť to, čo potrebujú vidieť, je pre nich veľmi užitočné. Keď mám otázku, mal by som vnímať, že niekde v nej nájdem aj odpoveď.
Ste autorom koučovacieho prístupu, školy Integratívneho koučingu a vediete spoločnosť double B. Pre koho je škola určená a v čom je špecifická?
Škola je určená pre všetkých, ktorí pracujú s ľuďmi alebo chcú pracovať so sebou. Účastníkmi sú dominantne 3 skupiny ľudí. Jednak ľudia, ktorí chcú koučovať a stať sa koučmi. Veľkú časť tvoria manažéri. Chcú si doplniť svoj manažérsky štýl o koučovacie prvky. Mnohí prichádzajú z 3. sektora alebo ich zaujíma vlastný rozvoj. Tiež bývalí vrcholoví športovci. Momentálne mám vo výcviku napríklad našu úspešnú vrcholovú tenistku, Martinu Suchú. Predtým bola u mňa Klaudia Malenovská, ktorá sa držala v top 50-ke v juniorskom svetovom tenise. Chcú pracovať so športovcami, ktorí končia kariéru. Integratívny koučovací prístup pomáha zistiť, ako byť užitočný a nápomocný druhým a zároveň sebe.
Tvrdíte, že koučing je životná cesta, spôsob bytia a prístupu k ľudom i sebe. Ako sa prejavuje vo Vašom osobnom živote?
Keďže som vyšiel čerstvo zo studenej vody, uvediem nasledovný príklad. V živote sú nepríjemné situácie, ktorým sa snažíme vyhnúť. Napriek tomu sa nám dejú. Začal som dobrovoľne a cielene tréningovo vyhľadávať diskomfort, keď sa cítim silný a v pohode. Voda dnes mala 7 °C. Väčšinou nás v živote rozhodia situácie, keď sa cítime slabí a labilní. Do vody chodím bez ohľadu na to, či sa cítim silný alebo slabý. Síce som bol dnes unavený, šiel som, aby som kontrolovane trénoval, čo so mnou urobí neblahé prostredie, keď sa necítim úplne pri plnej sile. Takto tréningovo z vlastnej vôle chodím na miesta, ktorým sa ľudia snažia vyhýbať. Chcú byť v bezpečnom prostredí „mesta“, ja chodím zámerne stále viac do „močarín a džungle“. Lebo život to prináša. A keď tam idem nenútene, môžem odtiaľ sebe i ľuďom priniesť niečo hodnotné. Viem tak viac sebe i im pomôcť rozvážne prechádzať situáciami, ktoré bežne prinášajú nepokoj a strach.
Odhliadnuc od profesijnej stránky, dávajú aj Vám tieto aktivity niečo?
To je úplne zásadná vec. Zvyknem hovorievať, že nie je jasné, kto by mal komu platiť. Je to obojstranný obohacujúci proces. Len panuje dohoda, kto je kouč a kto koučovaný, lebo toto rozdelenie rolí je užitočné. Zdieľanie života a rôznych tém je veľmi inšpirujúce. Inak by som to ani nemohol robiť. Nevnímam to ako profesiu, dáva mi zmysel takto žiť.
Koučing vnímate ako cestu rozvoja života. Čo pre Vás znamená rozvoj v živote?
Momentálne je pre mňa hlavnou témou byť čo najviac prítomný. To znamená všímať si všetky myšlienky a obrazy, ktoré vytvára myseľ a nie sú realitou. Nie som to ja. Sú to len moje idey a predstavy. To isté funguje aj u ľudí. Majú nejaké presvedčenia, ktorým veria napriek realite, ktorá hovorí niečo iné.
Zdá sa veľmi jednoduché byť prítomný. V pravom zmysle slova je to však pre mnohých náročné. Aké sú faktory, ktoré nás od stavu absolútnej prítomnosti vzďaľujú alebo bránia dosiahnuť toto rozpoloženie?
Milióny rokov, milióny generácií sa ľudia snažili prežiť v náročnom prostredí bez elektriny, vody a všetkých výdobytkov moderného sveta. Tento stav podnecoval myseľ, aby premýšľala nad tým, ako mať aj zajtra čo jesť. Myseľ má neustály strach o prežitie. Vo veľkom generuje myšlienky, ako by nám zajtra mohlo byť lepšie a tie doslova odtrhávajú od bytia v prítomnosti. Veľa sa rozhodujeme v behu s mysľou v budúcnosti a tak nie sme prítomní. Akoby niekto vesloval na divokej vode, stále premýšľal o cieli, ktorý dosiahne o 2 hodiny, ale na to, aby dobre zvládol divokú vodu, existuje len prítomnosť, ktorá môže byť vhodne vedená. Je dobré uvažovať nad budúcnosťou. Je to presne ako s ohňom. Dobrý sluha, zlý pán. Ak vládne príliš, neslúži.
Vedeli by ste poradiť nejaký praktický postup, ako vybehnúť z kolesa neprítomnosti a byť opäť vnímavý?
Dá sa z neho vykračovať. Koleso nazývam „mestom“. A z neho by sme sa mali vrátiť do „lesa“ ako srnka. Tá v lese nepremýšľa, čo bude zajtra jesť, ale je prítomná. V prítomnosti je uvoľnená a hľadá jedlo. Dôležité je mať čas sám pre seba. Nezahlcovať ho elektronikou, telefónom či televízorom. Určite je dobré byť v lese. Byť s ľuďmi, s ktorými sa človek cíti dobre a nemusí sa ponáhľať. Byť sám so sebou. Napríklad v ľadovej vode ostane človek veľmi rýchlo sám so sebou. Niektorí chodia na ryby, ale nie preto, aby chytali ryby, ale aby boli sami so sebou v pokoji. Niekto pozerá do ohňa. Niekto si sadne s priateľmi k vínu, neponáhľa sa a je prítomný. Je dôležité nikam sa z prítomnosti neponáhľať.
Chodíte sa otužovať na Zlaté piesky. Čo Vám to dáva?
Pobyt v chladnej vode je pre mňa akousi hĺbkovou pumpou na fyzickej úrovni a mentálnou masážou. Veľmi rýchlo spláchne všetky stresy a napätia. Vodu vedome vnímam, pomaly dýcham a uvoľňujem sa v nej. V studenej vode sa telo prirodzene napína a ja sa snažím robiť presný opak. Uvoľňovať sa v nekomfortnej situácii. Voda je v tomto veľkou učiteľkou. Pri fyzickom otužovaní sa ľudia chodia do vody prekonávať, ja sa chodím vzdávať, poddávať.
Jeden z Vašich klientov Vás označil za inovatívneho a slobodného kouča. Čo považujete vo svojom koučingu za inovatívne?
Dôležité je, aby si každý kouč vedel namiešať farby. Ale maľovať obraz je vnútorným procesom dovoliť tomu, čo je vnútri, nájsť cestu von a vyjadriť to. V koučingu to znamená, že keď stretnem mačku, mojím cieľom je len ju podporiť, aby hľadala svoje mačacie cesty životom, nie psie. A pes, aby bol psom. Čiže koučing je len návrat k prirodzenosti a dôvera v jej silu a kvalitu. Lenže naša výchova v kultúre nás veľmi okliešťuje a určuje, akí máme byť. Inovatívnosť môjho koučingu spočíva v motivácii niečo sa naučiť, ale aj odučiť a prijať to, aký som, či sa mi to páči alebo nie.
Aké sú bariéry, ktoré nám bránia vrátiť sa k prirodzenosti?
Dieťa prinesie zo školy dvojku a rodič sa ho pýta. „Prečo máš dvojku? Mohol si mať jednotku.“ Čiže ho neprijíma, odmieta. Nebodaj mu povie: „Budem ťa mať rád, ak budeš mať jednotku.“ Keďže dieťa potrebuje lásku, snaží sa správať tak, aby ju dostalo. Čím viac rodič, učiteľ alebo akákoľvek autorita jasne definuje, aké má dieťa byť, snaží sa to všemožne splniť, aby získalo prijatie. Pretože milióny rokov sme žili v komunitách a vyčlenenie z nej znamenalo jasnú smrť. Potreba byť akceptovaný a prijatý je tak silná, že všetci vrátane mňa máme obrovské nutkanie správať sa tak, aby sme boli prijatí. A ak znamená byť prijatý, potlačiť seba, je prirodzené, že v dobrej viere seba potláčame. Avšak potom sa cítime poloviční, náš život je prázdny alebo nemá zmysel.
Ako trávite čas s rodinou?
Tento víkend som bol napríklad so synom v meste na dobrý hamburger. Potom sme si kúpili mäso, sami ho namleli a robili vlastné hamburgery. Poobede šla celá rodina do Danubiany na výstavu a na oslavu narodenín synovca. To sú všetko príjemné neuponáhľané činnosti, ktoré majú nejaký cieľ, ale už aj samotná cesta je cieľ.
Vaša žena je tiež muzikantka. Ako sa žije s muzikantkou pod jednou strechou?
V decembri vydala album. Dominantne je však profesiou psychologička. Hudba je jej koníčkom a s kapelou tvoria folk-rock na vysokej úrovni. Koncertujú a boli nominovaní na Radio_Head Awards. Povedal by som, že dvaja psychológovia na kope zbytočne analyzujú. Je veľmi príjemné ísť na dovolenku s inžiniermi. (úsmev) Ja si doma hrám na nezapojenej elektrickej gitare, žena zase na elektrickom klavíri so slúchadlami na ušiach. Je to tiché.
Koľko bežne denne pracujete a koľko času venujete sebe?
3 mesiace v roku nepracujem, a to v lete a v zime v čase vianočných sviatkov. A keď pracujem, tak pracujem. Niekedy mám dlhé dni. Moja práca nie je o 5 dňoch v týždni. Dôležitá je aj príprava na stretnutie, práca so sebou a čas pre seba. Ideálne je 2 dni v týždni skupina, 2 dni „individuálky“ a 1 deň z pracovného týždňa mať pre seba. Je dobré to nepreháňať. Pomáha to kvalite a ľahkosti.
Je niečo, bez čoho neviete ráno odísť z domu? (káva, cvičenie, noviny...)
Bez ponožiek a topánok. Ráno si vždy uvarím čierny čaj s mliekom, deťom urobím desiatu. Noviny čítam poobede alebo večer.
Máte aj iné nezvyčajné záľuby okrem chodenia do ľadovej vody?
Hrám na gitare a spievam. Vždy keď šoférujem, spievam si vlastné piesne alebo tvorím. S kapelou hráme najmä progresívny rock s prvkami metalu a alternatívy. Sme chlapská kapela a máme rodiny. Stretávame sa, keď nám vyjde čas, obyčajne v nedeľu podvečer. Človek môže vyjadriť svoje pocity cez texty, gitaru, silný zosilňovač a mikrofón.
